Ana səhifə

Boj proti pasivite, za politickú aktivitu a demokratizmus. Aktivistická rezolúcia študujúcej mládeže


Yüklə 2.11 Mb.
səhifə1/26
tarix22.06.2016
ölçüsü2.11 Mb.
  1   2   3   4   5   6   7   8   9   ...   26
BOJ PROTI PASIVITE, ZA POLITICKÚ AKTIVITU A DEMOKRATIZMUS.

Aktivistická rezolúcia študujúcej mládeže.

Úvodná poznámka.

Dňa 16. novembra 1897 uverejnily turč. sv. martinské Národnie Noviny zprávu o večierku pešťbudínskej univerzitnej mládeže slovenskej, srbskej a rumunskej. (Takéto večierky odbývaly sa každý rok a jejich hlavným úkolom bolo zvoliť na dotyčný školský rok predsedníctvo.) Tentokrát zúčastnilo sa večierku dňa 6. novembra v hotelu ,,Metropole" 39 Rumunov, 26 Srbov, 15 Slovákov. Po prívete Ľudovíta MEDVECKÉHO zvolení boli za predsedov Slovák Milan HODŽA, Srb Miloslav PÚTNIK, Rumun liane CHENDI. O samom priebehu večierku sdeľujú potom Národnie Noviny: Hlavný predseda, p. Milan Hodža, pozdravil shromaždenú mládež v sprievode krátkej reči a vyhlásil večierok za otvorený. Žatým hovoril spolupredseda Chendi liane o nedostatkoch vo verejnom živote u Rumunov. Kriticky prednášali aj Hodža a Pútnik; slova ujali sa zo Slovákov ešte Milan BOTTO a Dušan FAJNOR, Srbi L. MARKOVIČ a P. STOI-KOVIČ, Rumuni P. MOISIL a A. CIOBAN. „Posledný bod úradnej časti tvoril návrh o s o stavení rezolúcie, v ktorej spojená mládež - - manifestujúc tým oddanosť národnej veci obrátiť sa má k náčelným mužom jednotlivých národností, aby títo po ustálení spoločného programu zo dňa 10. aug. 1895 v začatej práci energicky a dôrazne pokračovali."

Návrh odporúčal a podal v mene predsedníctva p. Milan Hodža, na čo jednomyseľne prijatá bola nasledovná rezolúcia:

,,Na tomto večierku sídená univerzitná mládež národnosti slovenskej, srbskej a rumunskej dáva výraz tomu svojmu želaniu, aby tí činitelia, ktorí stoja na tento čas, čo radcovia, slovom a činom, na čele našich utlačených národností, odhliadli od všetkých svojich osobných a parti-kulárnych záujmov a aby vo smysle spoločného, dňa 10. augusta 1895 ustáleného programu vyvinuli takú činnosť, ktorou by naše utlačené národnosti čím skôr mohly dosiahnuť polahčenie svojho položenia."

Rezolúciu určeno zaslat pánom: Pavlovi MUDRO-ŇOVI, predsedovi slovensko-národného ústredného výboru, vodcom srbským dr. POLI TO VI a dr. GAVRILOVI, a vodcom rumunským dr. RATIUOVI a MANGROVI.

Ružomberské ,,Slovenské Listy" - ktoré práve začaly vychodií referovaly dňa 20. novembra medzi iným takto:

— Tento raz mal sjazd i hlbší význam. Povážiac smutný stav našich národností, nahliadol sjazd, že tá nepatrná práca, ktorú vidíme po slávnom určení spoločného programu z 10. aug. 1895 ... nie len že tohoto programu nie je dôstojná, vývinu našeho diela neosožná, ba práve že je napredovaniu na závade . . .

Samú rezolúciu podávajú Slovenské Listy i s úvodom, ktorý Národnie Noviny neuverejnily:

- Sbratrená omladina rumunská, srbská a slovenská na univerzite pešfbudínskej, nespokojná s postupovaním politických vodcov na pôde politiky národnostnej, -vyslovuje pri tejto príležitosti nasledovnú túžbu: (nasleduje rezolúcia).
K vysvetleniu podotýkajú Sl. Listy ešte toľko, že „slová ... o utlumení všetkých osobných a partikularisti-ckých záujmov vzťahujú sa, pravda, na neutešené pomery v lone rôznych frakcií národných stránok u Srbov a Rumunov." ,,Nespokojnosť" však ,,s postupovaním politických vodcov" neobmedzujú ani Slovenské Listy len na Srbov a Rumunov.

Ozvena tejto študentskej rezolúcie ohlásila sa najprv tam, kam sa vôbec necielilo: so strany rektora peštianskej univerzity Michala Herczegha.

Polemiku s rektorom**) viedol Hodža v Nár. Novinách i v Slovenských Listoch, i v osobných jednaniach s nim, ako vedúci člen študentskej deputácie. Politickej domácnosti slovenskej a rumunskej ukázala sa peštianska rezolúcia mládeže ako nečakaný, ale v dôsledkoch veľmi užitočný signál k boju za aktivitu.

Všetky tri národnostné strany boly tou dobou v pasivite, to jest, v sústavnej neúčasti na volebných bojoch.

Rumunská národná inteligencia vyhlásila „pasivitu" roku 1869, odôvodňujúc svoje rozhodnutie dvoma príčinami. Predne násilným, proti Rumunom i Šašom teroristicky prevedeným spojením autonómneho Sedmohradska s Uhorskom. (Únia.) Potom ale, a snád hlavne, absurdným volebným právom, ktoré v Sedmohradsku bolo podmienené ešte vyšším, 8 až 10 krát vyšším daňovým cenzom než vo vlastnom Uhorsku, kde tiež už bol nepomerne, a čo bolo ešte nevýhodnejšie: nerovnako vysoký. Slovenská národná inteligencia vyslovila pasivitu, ako protest proti volebným riadom i násilenstvám, roku 1884 a potom znovu 1892. Srbi roku 1882 a 1883. Prvý sjazd nemadarských národností, konaný v Pešti, v auguste 1895, prijal a potvrdil pasivitu ako taktiku všetkých troch nemaďarských strán. Rumuni a Srbi mali ovšem národné cirkve (pravoslávne a gr. katolícku), ichž autonómiu peštianska vláda síce obmedzovala všemožne, ale predsa nie tak, že by si oba tieto národy neboli zachovali vo školstve aspoň minimálne podmienky národného živorenia. Inak u nás. Slovenskí evanjelici bili sa verne a statočne za cirkevnú samosprávu, v ktorej ale mali proti sebe silné a vládou protežované madarstvo a madarónstvo, kdežto u Srbov a Rumunov bol každý úd národnej cirkve aspoň trochu aj národovcom. A iného politického bojišía, mimo úzke cirkevné, pri pasivite nebolo. Tak sa stalo, že u nás pasivita viedla k nečinnosti a pomalému politickému zanikaniu na celej čiare. Preto u nás pasivita začala byt až príliš povážlivou a neudržala sa. Roku 1896, teda rok po národnostnom sjazde, sotrvala síce slovenská strana v pasivite, ale dala súhlas, aby jednotliví jej členovia šli s novovzniklou maďarskou ľudovou stranou gr. Ferd. Zichyho. Inak ná-rodne-politicky bola na Slovensku v skutku pasivita: hluchotu a nemotu prerušily tu i tam len politické tiskové pravoty, ktorými stíhala peštianska vláda publicistov Národných Novín čím dial tým vyzývavejšie a brutálnejšie. Politická pasivita posmeľovala peštiansku vládu v mada-rizačnej politike a slovenskú inteligenciu viedla k jakémusi fatalizmu a k očakávaniu, že národnú svobodu donesie nám niekto do daru. Snád aj z iných, ale hlavne z týchto príčin hlásila sa k slovu istá nevrlosť a nespokojnosť niektorých slovenských ľudí na Skalickú, na Senickú (St. Fajnor), v Gemeri (Daxnerova). Politickú akciu viedol ovšem vtedy len dr. Miloš Stefanovič: navrhoval slovenské stredisko vo Zvolene, spisoval skvelé politické úvahy, bol výbojným predstaviteľom slovenského nacionalizmu a nemaďarskej solidarity, bol politikom veľkého formátu — aíe to nebol ešte politický ruch národa so svojim programom a elánom.

Keď do takého tichého vrenia zaznel hlas mládeže s heslom politickej činnosti pod vlastným práporom, nemohol zostať bez ozveny. Bez vzájomného styku a bez dohovoru ohlásili sa mladí Slováci, na štúdiách v Prahe i v Pešti, i vo Viedni. Praha a Viedeň mala svoje hladiská skôr všeobecné, národne-kulturné; Peší prehovorila aktuálne politicky. Navrhovateľ peštianskej študentskej rezolúcie bol v lete 1898 už redaktorom ružomberských, od novembra 1897 vydávaných Slovenských Listov a spravil z tohoto týždenníka na niekoľko mesiacov orgán novej národnej snahy.

Z Prahy vyšli: Šrobár, Smetanay, Jozef Ruman, Zig-rnundík, Milan Štefánik z Viedne Blaho, Stefánek: to bol ,,Hlas," ktorý ovšem málo zasahoval do politických aktualít, ale víril slovenskú tisinu od júla 1898 kritikou i novými, priamo revolučnými pojmami mravnými a kultúrnymi. Hodža prispieval do neho od prvopočiatku ako riadny spolupracovník pre politiku, ale viedol Slovenské Listy od neho neodvisle; niekedy octnul sa s nim i v polemike.**)

Heslo aktivity, hlásané ovšem často bezohľadne, našlo ozvenu a súhlas. Slovenská verejnosť sa pohla. Už v lete 1899 došlo k ľudovým shromaždeniam vo slovenskom duchu. Pohýbal sa i slovenský ľud.

Po zániku Slovenských Listov redigoval Hodža prvý Slovenský Denník (1900/1), z ktorého nezostaly výttsky-; potom písal do ružomberských Ľudových Novín, kým vychodily týždenne trikrát (v prvých mesiacoch 1903), až si konečne v júli 1903 založil v Budapešti Slovenský Týždenník.

„Slovenské Listy" Ročník I. číslo 36. z 26. júla 1898.

PASÍVNOSŤ — AKTÍVNOSŤ.

[ V rámci polemiky s Národnými Novinami prvý pokus o propagandu aktivity proti pasivite.]

Peštiansky sjazd národností r. 1895 vypovedal po vestnú pasivitu: ustálil sa na tom, že sa Slováci, Srbi a Rumuni poslaneckých volieb svojimi kandidátmi ne zúčastnia. Urobil to zaiste z tej jednoduchej príčiny, že nemal nádeje na dobrý zdar vystúpenia národných mužov. Iným slovom: nedôveroval v politickú zralosť nemaďar ských národností, ktorá musela by byť tým okázalejšou, že pri posledne konaných voľbách boli by sme mali do či nenia s Bánffyovským násilenstvom.

Čas uchodí; my svojou pasivitou docielili sme to, že neprekonali sme ešte ani len prvý pokus národnej životaschopnosti; nepodrobili sme zkúške slovenské vo-ličstvo, - - nevieme ani, či sme vôbec oprávnení, skla dať dôveru v budúcnosť. Naše politické dielo je dnes práve tak opustené, ako opustené bolo pred rokami a ro-kami; neodvážili sme sa ani len k vzrušeniu myslí -

Naše smerodajné kruhy nám vzdor „smerodajnosti" nevedia povedať, čo hodlajú pre budúcnosť, akými pro striedkami zamýšľajú vzbudiť politickú životnosť slo venského národa . . .

Odpovede nedostaneme; a jestli áno, tak ona môže byť len tá, že malá hŕstka inteligencie nezdolá . . . ne-zdolá . . .

A táto odpoved je celkom správna. My všetci, celý národ, musíme byť činiteľmi velikej národnej úlohy.. . Nás všetkých neopomenutelnou úlohou je vykoristiť pro striedky osvety a národného hospodárstva v prospech náš slovenský, aby sme ich pomocou — to je jediná pomoc -dospeli k tomu stupňu občanskej hodnoty, ktorú pospolité menujeme ,,zralosťou politickou". .Jakmile celí národové chtéjí, stávají se svobodnými", káže Palacký. Nie „pars pro toto": ale celé národy.

Každý začiatok ťažký; a ten, o ktorom práve hovo ríme, najťažší. Ale však nás je mnoho ku práci: každý z nás! - - jakmile celí národové chtéjí ... A uvážme: ako my môžeme požadovať od bárskoho na tomto svete, aby nám pomáhal, - - ked my vo svoj prospech nepre-ložíme krížom slamy? ako môžme očakávať polepšenie svojho zdrcujúceho hmotného a mravného položenia, ked tým, ktorí nad nami panujú, je naša neuvedomelosť, naša chudoba a málomocnosť prevelikým záujmom? A ako môžme počítať na to, aby vypočul žaloby a hrozby naše náš nepriateľ, ked sme si nevydobyli miesta vo verejnosti? ako si môžeme namýšlať, že sme mu my predsa len pri silní, — kecľ našu silu nedokážeme? —• — -

Čas uchodí a v jeho svrchovanosti doliehajú na nás požiadavky doby vždy ukrutnejšie . . . preto radikálne domáhajme sa prostriedkov, aby sme nimi mohli, až Boh dá, pracovať trebas -— konzervatívne.

„Slovenské Listy" Ročník I. číslo 42. z 3. septembra 1898.

VŠEOBECNE ODZBROJENIE.

[Slovenská verejná mienka, vedená Národnými Novinami, bola ochotná verit v ozbrojený zásah Ruska do našeho osudu. Roku 1898. prekvapil svet cár Mikuláš II. známym návrhom na odzbrojenie. Článok vysvetľuje túto pacifistickú iniciatívu tak, že ona môže sklamať nádeje všetkých, ktorí od ruských zbraní čakali riešenie našich národných problémov: nový dôkaz, že nie pomocou cárizmu prekonáme svoju národnú krízu, ale svojimi silami, svojou aktivitou.]

Dnes ťažko pochopiť veliký význam tohto cárskeho slova. Dejiny celých tých tisícročí, ktoré človečenstvo dosial prežilo, pozostávajú z priemenlivého vlnenia moci zbraní; ba i dnes radi meriame - silu národov

vojenným bohatstvom. A tu, po tisícročiach vraždy,

sotva umiestily sa v hrobe telesné pozostatky - Bismarcka, muža železa a krve —, uprostred výhľadov na války veliké, svetové: zavznie miesto povelu do vojny slovo cárovo: ,,odzbrojiť!" Je u nás obľúbenou myšlienkou, že v najbližšom čase srazia sa národy na bitevných poliach, aby víťazstvom roz-hodly, ktorému má prislúchať panstvo v budúcnosti;

je slovanským ideálom, že slovanský meč narazí na meč Germána a že meč . . . slovanský zaskveje sa jasotom víťazstva. A práve ruka tá, — ruka bieleho cára, v ktorej vysnili mnohí z nás kŕčovite stisnutý meč ,,na strach vrahom", — práve tá ruka kynie človečenstvu: pokoj!

Myšlienka mieru je práve tak dávna ako myšlienka humanity, ľudskosti. V novšej dobe utvorily sa medzi-snemové sjazdy apretriasaly túto otázku a rozširovaly myšlienku všeobecného odzbrojenia. Pokoj amilovní, dobrí ľudia nahliadli, že vojna je pre človečenstvo nešťastím, že vojenstvo a s ním spojené obrovské hmotné obete sú nepremožiteľnou prekážkou vývinu hospodárskeho a vôbec blahobytu ľudstva. Lež akej platnosti má slovo ideálnych jednotlivcov tam, kde uskutočnenie myšlienky závisí od diplomatov a mocnárov? Preto zdala sa myšlienka mieru niečim nedostižným, púhym snilkárstvom.

Na 26. decembra t. r. svoláva ruský úrad pre diela zahraničné medzinárodný sjazd mieru. —

Ako rozumeť cárskemu návrhu? Či stanoviť sa má večný mier s podržaním dnešného politického položenia? A či má byť súčasne úpravou k premeneniu dnešných barbarských pomerov na základe práva, spravedlnosti a ľudskosti ?

To prvé bolo by vražedlným útokom na velikú časť európskeho obyvateľstva. Nesvobodno zabúdať, že niektoré štáty zakladajú sa práve na násilí a že udržuje ich jedine nepravosť, do neba volajúca nespravodlnosť, turecká neľudskosť. A tak bitým národom, akým sme i my, nebol by ten krásny mier ničím iným než sosilnením, zvečnením pút.

Alebo máme mať nádej, že heslo odzbrojenia rozvráti Európu dľa slovanskej zásady: „pána mať je nepravosť: a väčšia, byť pánom"?

Ľudské, humánne j e toto posledné; lež nevládzeme byť natolko snivými, že by sme . . . verili v jeho uskutočnenie.

Predčasné by bolo rozjímať o tom, či pohnútku k cárovmu návrhu máme hľadať v diplomatických plánoch voči anglicko-čínskym srážkam ... a či ju máme hladať v túžbe, udržať a upevniť dnešné položenie politické k vôli zveľadku už svobodných a mocných štátov a národov, - - a či považovať máme myšlienku odzbrojenia za výplyv tej slovanskej ideálnosti . . . jejž filozofiou zmý-lený je Tolstoj a jejž uskutočnitelom má byť cár Nikolaj II.?

Našou slovanskou povinnosťou je veriť v úprimnosť cárovej vôle; no ked nedôverive pozeráme na jej uskutočnenie, máme na to príčinu; a to je, že zámery tie sú prílišne kresťanské a ľudské, než by ich naši nekresťanskí a neľudskí nepriatelia boli náklonní uskutočniť. Slovo cárovo, ktoré je najšľachetnejšie zpomedzi všetkých výrokov sveta, bude mať pre nás význam len vtedy, keď pozbaví sily potupiteľov zásad kresťanských a ľudských.

Cár Nikolaj dal postaviť pomník svojmu predkovi, cárovi Osvoboditeľovi, no šľachetný vnuk šľachetného praotca postavil práve prejavenou svojou vôľou sebe pomník trvalejší nad tú žulu, zaznačil sa hrdinským svojim činom do večnej pamäti človečenstva; bo jestli vôľa jeho i nestane sa, myšlienka predsa musí byť zárodkom krajšej budúcnosti všetkých národov. A jestli cár vo svojej ušľachtilej nádeji na teraz sklame sa: myšlienka jeho zasluhuje, aby meč, ktorý potom vytasí, vytasil za tým úkolom, za akým bojoval ním kedysi — cár Alexander II., cár Osvoboditeľ.
„Slovenské Listy" Ročník i. číslo 43. z 10. septembra

SLOVÁCI, SRBI, RUMUNI.

[V polemike s ,,Nár. Nov." zdôvodnenie súručenstva Slovákov so Srbmi a Rumunmi na programe aktivity a v tom súručenstve úloha Slovákov.]

Sostavením „programu spoločnej činnosti" složili naši politici základ, na ktorom spojenými silami majú pokračovať tieto tri nemaďarské národy v obrane proti maoľarsko-štátnej politike.

V programe z 10. augusta 1895 uzavrelo sa predovšetkým súručenstvo Slovákov, Srbov a Rumunov a určilo sa, že „národnostný výbor má uskutočniť silnú organizáciu a občas z danej príčiny ohradiť sa proti odnárodňujúcej politike terajšej štátnej vlády".

Posledným výkonom národnostného výboru bol „protest" podaný cestou verejnej tlače proti „tej tendencii štátnej moci, utvoriť z Uhorska, v protive k jeho dejinám, k jeho etnickým pomerom, homogénny národný štát, čo protiví sa i samými Maďarmi utvorenému národnostnému zákonu, ktorý jednotlivé národnosti Uhorska uznáva;" - protest menovite proti návrhu zákona o madarčení miestnych názvov, protest proti svevoľným protizákonným prekážkam shromažoľovania.

Prosíme za odpustenie; ale s hanbou soznávame, že sme na to naše „súručenstvo nemaďarských národov" temer zabudli. Na šťastie vypustil do sveta pán náčelník minister-predsedníckeho národnostného oddelenia zase raz hrubý nesmysel, že totižto nemaďarské národnosti v Karlových Varoch v nove sprisahaly sa proti „maďarskému" štátu, - - ba čo viac, že najaly si chlapa, ktorý práve nedávno vraj spáchal útok na predsedu uhorského ministerstva.

Hovoríme, na šťastie; lebo keď by tí páni v ministerstve to naše spoluručenstvo s času na čas nepoužili na postrach a skrotenie strečkujúcej snemovej opozície a nenabásnili štátoborných plánov a útokov nad hrúzu hroznejších: v nás by asnáď už i pamiatka slávneho sjazdu národností bola vyhynula! Zúmyseíne sledujeme s pozornosťou ,,Národnie Noviny" i z ohľadu toho, že chceme z nich poučiť sa o stave našej nemaďarsko-národnostnej solidárnosti. No „Národnie Noviny", tak sa zdá, majú o mnoho vážnejšie starosti nežli spoločnú obranu našu proti útokom maďarskej vlády. Napochytre by sme ani nevedeli vystihnúť, do ktorého obdobia asi padá posledná zpráva Nár. Novín o veciach rumunských alebo srbských a kedy asi objavila sa posledná úvaha o cieloch a myšlienkovom obzore spoločného výboru nemaďarských národností. Myšlienka spolčenia nás troch národov je hodná svojich slovenských pestovatelov: Štefanoviča a Daxnera; a tým je mnoho povedané. Ale slovenské obecenstvo zostáva napriek jej vysokému významu v desivej neznalosti pomerov a zámerov „Nationalitäten-Bundu", a tak nesmieme diviť sa, že je o tú krásnu ideu záujem tak malicherný. Na 20. mája t. r. vypísal výbor národnostný sjazd do Pešťbudína. Že sa nevydržiaval, to sa s pohodlnosťou našej inteligencie asi srovnáva; ale ako že

môžeme počítať na zaujatosť našej národnej inteligencie o veciach, o ktorých je naskrze nie orientovaná!

Počítajúc s najbližšou budúcnosťou, musíme sa roz hodnúť, na aký základ chceme položiť našu národnú sebaobranu. A tu netreba zvlášte dokazovať potrebnosť súručenstva národa našeho s národom srbským a ru munským; namiesto rozjímania dokazujú tú potrebu jednoduché číslice. ,



Snahy, politické ciele máme rovné. Obrana národnosti a čistoty cirkve, poškvrnenej ideou madarského jednorečového štátu a zákonom**) o civilnom manželstve, bude výdatná len vtedy, ked jednomyseľným, jednoliatym pokračovaním postavíme proti násiliu hradbu spoločnú.

Nie sme ctiteľmi politiky, javiacej sa v zdraviciach a „vrelých prejavoch horúcej sympatie"; je nám pred očima politická potreba; soSrbmi viažu nás nielen sväzky, ktoré sa často dokázaly náramne nespoľahlivými, ale viažu nás záujmy; Rumuni sú o potrebe spoluručenstva hlboko presvedčení, čo vysvitá z toho, že práve oni sú v novšej dobe pôvodcami myšlienky solidárnosti.****)

Nezamýšľame týmito našimi slovami povzbudiť záujem čitateľa za slovensko-srbsko-rumunské spoluručen-stvo; preto, lebo považujeme za nevkusnú dotieravosť diktovať niekomu to, čo každý, ako dobrý Slovák, veľmi dobre pochopuje, čo vyznáva za svoj politický program.

No upozorňujeme naše vodcovské kruhy na jednu vážnu okolnosť. Ked vytýkame, že Nár. Noviny nepretriasajú slovensko-srbsko-rumunskú vzájemnosť a že nepodporujú ju ani len jednoduchými zprávami z národného života Srbov a Rumunov, tak sme ešte naskrze nevyčerpali naše a všeobecné požiadavky. Slovákom pripadá vo sväzku nemaďarských národností zvláštna úloha. Medzi Srbmi a Rumunmi vyskytujú sa občas nedorozumenia, ktoré sú veľmi spôsobilé, aby politickú činnosť zatarasily. Z pomerov cirkevno-majetkových, medzi oboma tými národami ešte nie dostatočne usporiadaných, vyplývajú trenice, jichž vliv na jednoliatosť postupu je zaiste nie blahodarný. Mužom slovenským prislúcha medzi takýmito okolnosťami zástoj sprostredkujúci. Taktickým obcovaním, nestranným úsudkom a povzbudzovaním môže a musí Slovák oné prekážky prelomiť. Vo sporoch býva on smerodajným; následkom toho musí konať v celom diele úkol vodcovský.

Ked porovnáme váhu tohoto zástoja s tým, čo náš čelný orgán k utuženiu spoluručenstva nemaďarských národov vykonal, zmocní sa nás žial! Myslíme predsa, že čo uznaly za hodné prevádzať naše najumnejšie politické hlavy — Štefanovič, Fajnor, Daxner, Dula, Vanovič, - nie menej predseda nár. výboru, P. Mudroň: to by snáď nemalo stáť ani pod hodnosťou Nár. Novín.!



Uznali sme za svoju povinnosť občerstviť naším smerodajným kruhom heslo slovensko-srbsko-rumunskej solidárnosti. By to bol predsa do neba volajúci posmech, keby sa úpenlivé prosby mládeže v podobe známych rezolúcií*) musely zopakovať!
„Slovenské Listy"

Ročník2. číslo 25. zo 7. mája i8g8.

DOPIS Z PEŠTI.

(Oskar Meltzl. - - Snemová saská strana. - - Antisemitizmus? — „Nebezpečné chmáry".)

[Príklad politickej aktivity u Šašov, štvrť-milionového nemeckého kmeňa s Sedmohrad-sku, inak politicky oportunistického, ale maďarizačnými útokmi vlády vydráždeného k opozícii.]

Teda s dovolením ta sa, do plačlivého údolia politiky! A keoľ už hovorím o potešiteľných úkazoch: nemôže mi neutkveť v prvom rade meno, ktoré robí dnes senzáciu: meno saského poslanca Oskara Meltzla.

Tento muž povedal nedávno na sneme, že naskrze nedovolí, aby sa niekto dotýkal znevažujúcim slovom jeho národnosti. Pred „tvárou krajiny", na sneme, sa ohradil oproti „barbarským výčinom", ktoré pácha vláda voči nemadarským národnostiam. Ohradil sa proti „ubíjajúcemu, demoralizujúcemu vládnemu systému", ktorý z občanov nemaďarského rodu sotierať chce národné zvláštnosti. „Rozochveným hlasom hlbokého urazenia" napadol vládu, ktorej bezohladne, protizákonné madarizá-torské snahy namerené sú proti životu nemaďarských národností.

Takto hovoril Sas Meltzl. Známe Šašov ako prísne konzervatívny národ, ako lud chladnej krve. Ich poslanci boli od dávna poslušnými povlekonosičmi každej vlády. Saský národík mal a má svoje vzácne privilégia; 220.000 sedmohradských Šašov má 5 gymnázií, i reálku, učitelské praeparandie; má cirkev s nedotknuteľnou samosprávou, verejné úrady v prevažne saských stoliciach sú čisto-nemecké, v stoliciach, Sasmi len v menšine obývaných, je väčšina úradov nemecká (v brašovskej zpomedzi 32 verejných úradov 30 nemeckých, v sibínskej z 50 úradov 42, v bystricko-nasódskej zo 40 32). Sasi majú krásnu, no pripokojnú a ospanlivú inteligenciu; majú vyvinutý spoločenský život.

Bezočivé madarizátorské výčiny nedávno minulých rokov splodily v Sasoch reakciu: utvorila sa strana Zelených. Pod vodcovstvom dra Lurtza, dra Brúcknera, Oskara Wittstocka atd. atd. sostavil si jeden fragment saskej inteligencie program národnostný; brošúrovou (,,Die Schwarzen und die Grúnen" - von Prof. Oskar Witt-stock, Hermannstadt, 1895) a časopiseckou („Kron-städter Zeitung" v Brašove) spisbou pozdvihlo sa národnostné povedomie zmalátnelých. No nápady na saskú národnosť boly vždy prinepatrné, než by boly mohly vyvolať energičnejšiu činnosť.

Tu prišla predloha zákona o madarizovaní miestnych názvov. Útoky vlády na národnosti narazily na hlavatý odpor v osobe saských poslancov.

Opozícia, konaná proti tejto predlohe, mala ten praktický výsledok, že piati saskí poslanci vystúpili zo sväzku liberálnej strany. Dnes sú v jej lone zpomedzi 12 len traja nenapraviteľní.

Rozhodný rozkol Šašov a vlády zepríčinila debata o doplnení nekatolícko-kňazských dôchodkov. Sasi. ako

ústavní luteráni, nemohli sa dívať so zalomenýma rukama na nový útok, ktorý tak očividome putná ruky cirkvám, aby ich vláda čím pohodlnejšie mohla vohnať pod svoj vplyv. V rozhorčených slovách dali výraz svojmu pevnému stanovisku; dali vláde na vedomie, že naskrze nie sú náklonní zadať cirkev a národnosť. Odpoved, ktorá dostala sa im od vládnych rečníkov (Wlassics, Werner), bola tak frivolná, že ňou na veky roztrhnutý bol sväzok medzi poctivým Šašom a zastupiteľom vlády.

Dospeli Sasi teda k tomu povedomiu, že bez zaprenia svojho charakteru môžu zaujímať voči vláde len radikálno-opozicionálné stanovisko.

Pred krátkym časom konaná tlačová pravota proti krotkému článku „Bistritzer-Zeitungu", posúdenie dvoch obžalovaných, radikálna, obsažná reč obrancu Lurtza sú akkordy, pri zvuku ktorých dochádza k dorozumeniu radikálna časť saskej inteligencie s 9 saskými poslancami.

Nie bezzákladné sú chýry madarskej tlače, že títo deviati saskí poslanci hodlajú utvoriť osobitnú saskú stranu.

Naplnení sme ozaj očakávaním, nakoľko bude táto strana i stranou národnostnou. Mala-li by byť ona predchodcom národnostných bojov, ktoré dľa zákona prirodzeného vývinu prenesené by malý byť v najbližšom čase do siene snemovej? Milá nádej!

To by sa chystaly chmáry na jasnom blankyte uhorského parlamentarizmu.

No madarská tlač si toho nie veľmi všíma: mimo príležitostného divého článku Bp. Hirlapu sa ináč o Sa-soch nehovorí . . . Politika zamlčania.

Ale chmáry sa chystajú — a tak sa zdá, nosia už v sebe zárodky hlučných búrok.

Barometer maďarskej snemovne ukazuje už smutne-nevesele — rúčkou raz na národnostné pohrmievanie, raz na antisemitizmus . . .

„Antisemitizmus?" pýtaš sa, milý citátelu, a domyslíš päť otáznikov — „antisemitizmus v uhorskom parlamente?" — a doložíš ešte dva otázniky.

Až sa bojím tých otáznikov, preto vopred ubezpečujem, že je to ešte nie tak vážne, ako sa to na prvý raz počúva.

Niektorí matadori ľudovej strany si totižto zamysleli, že by nebolo od veci narobiť trošku jakú; tu je síce najvďačnejší prostriedok — národnostná otázka; len že prostriedok prinebezpečný; človek si pri tom, nedajbože, ľahko prsty popáli . . . dosť na tom, chceli oní páni napadnúť, preto siahli do širokého arzenálu „programu strany" a vytiahli — antisemitizmus. Pán Mócsy a veleb-níček Molnár spustili filipiky „proti izraelitom, medzi ktorými nájdu sa i takí ľudia, ktorých počestnosť je nie práve celkom spoľahlivá". Bolo to kriku! Ako podsolení skákali recipovaní občania z liberálneho tábora, Mezei, Rosenberg, Falk, Barta, Wolfner a Arányi, samé „mohutné opory vlády" a popri nich ešte nepatrnejších pár spolubližných. — Následok neslýchané rozčúlenej repliky Rosenbergovej bol ten, že na najbližšom sedení osvedčil pán Mócsy, že však je on — Boh uchovaj — ani zďaleka nie antisemitom, len predsa kde tu sa nájdu výnimky i v čestných čatách židovského maďarstva . . . Na druhý deň niesli ulicou Kerepešskou čiernu truhlu s nápisom: „Antisemitizmus — zomrel pred narodením".

Lež myslím, že na prevádzanie antisemitických bojov by bola ľudová strana i pri pevnosti charakteru príliš — fyzicky slabá. V Pešti, kde je zpomedzi 14.000

domov 12.100 v židovských rukách, - - kde je denná tlač s výnimkou dvoch orgánov prevažne, - - vo väčšine výlučne židovská, kde vedú židia vo verejnom, administratívnom živote, v literatúre, prvý zástoj, kde tvoria úplnú tretinu celého obyvateľstva: tam je 19 ľudí, i čo by oni boli obdarení rozumom Tiszovým, výrečnosťou Appo-nyiovou a charakterom Mudroňovým -- menej ešte než slabá.

I to sú chmáry nebezpečné — i v nich môže niekedy zahrmeť . . .

.... tak jednotvárne — tak trápne sparno, nevolno, . . neškodilo by búrky, búrky trocha — azda by sa povetrie prečistilo . . .

„Slovenské Listy" Ročník II. číslo 51. z 5. novembra 1898.

NÁRODNOSTI NA SNEME.

[Poznámky k snemovým polemikám maďarských poslancov o Nemadaroch.J

Nemienim to doslovne: „nemaďarské národnosti na sneme" — tých tam niet. Aspoň dnes ešte nie. Ale padlo o nich slovo. Je to ovsení kuriózne, že zvlášte zaznamenávame taký prípad, ked na uhorskom sneme prehovorí sa o nás ,ač nás je Nemadarov, mierne počítano, dobrých desať miliónov. To je už taká -- uhorská spra-

vodlivosť. A i keď sa o nás v parlamente slovo povie, slúžime pravidelne za postrach; na príklad: „Slávna snemovňa! Národnosti sa hýbu! Pozor! Budme svorní! Nevaďme sa medzi sebou, ale spojenými silami vrhnime sa na Slovač, Srbov, Rumunov!" Obyčajne, ked je vláda v súre a ked opozícia neustáva, vstane pán poši. Werner a rozpovie bájku o najnovšom spiknutí „panslávov" a „dakorománov". Veriť mu ovšem neverí nikto, ale to heslo: „Národnosti sa hýbu!" má v sebe nepopierateľné kúzelnú moc.

Tento raz chytili sa čarodejného hesla panslavizmu ctení ľavičiari. Ľavica pácha obštrukciu a tu potom rečníci vykrámia všetky svoje vedomosti a nevedomosti, vyhádžu posledné aduty; medzi tieto patria národnosti.

A teraz čujme, k čomu nás použili.

Poši. Okolicsányi sa rozbehol a vrhnul ošemetnej vláde v tvár čierne podozrenie, že ona, t. j. vláda zrádza sväté záujmy národa, lebo že paktuje s národnosťami! „Ba ked pri voľbách paktujeme s národnosťami a povoľujeme im i ústupky, ba ked prehliadneme im i pro-tizákonnosti, - - inokedy ale im neprislúžime pravdu, ale dáme im pocítiť sekatúry verejnej správy práve tak, ako ich musia znášať i ostatní občania: čím-že potom upevníme v nich úctu ku štátu a úctu ku zákonom? Naša národnostná politika nie len že nevykazuje želaných úspechov; práve opačne: badáme v každom ohľade rozhodný úpadok!'

To je jedno.

Pánu Barabásovi, prívržencovi Kossuthovmu, pozdal sa Okolicsányiho kniff náramne dobre a obvinil vládu, rozumejme správne: vládu Bánffyovu, že paktuje s národnosťami, takto: „Pripína — vraj — národnosti ku svojmu



vlastnému záprahu, namiesto toho, že by ich pripútala ku vlasti". No nemal na tom dosť. Chcel vyčítať vláde všetky jej hriechy a tu z nenadania vyklzla sa mu z úst nevšedná kritika: ,,Vláda si kúpila väčšinu, kúpila si snem; tento snem je ale nie pravým predstavitelom krajiny, bo nie sú v ňom zastúpené rôzne spoločenské triedy, nie sú v ňom zastúpené rôzne národnosti".

Nepripisujeme zvláštneho významu ani slovám ap-ponyistu Okolicsányiho, neveríme ani v úprimnosť výbuchu Barabásovho.

Tvrdiť, že vláda s národnosťami paktuje, ba že im ,,pri voľbách" povoľuje ústupky, je alebo svedectvom hlbokej nevedomosti, alebo dôkazom zlomyseľnej irónie. Rovná sa táto výpoveď bájke o vlkovi, ktorému pripisovali lásku a náklonnosť k baranovi; a stalo sa, že vlk barana zužitkoval na raňajky. Madarská vláda je nemaďarským národnosťam takým -- láskyplným vlkom. Čím nechcem narážať, že by „pasívni" národovci hrali zástoj baranov.

No a pán Barabás zaiste obanoval výčitku o neprítomnosti zástupcov národnostných.

Je pravda, že v kruhoch neodvislých politikov často javí sa zdajná vôľa, chceť národnosťam polichotiť. Veď Mocsáry, jediný maďarský politik, smýšľajúci o právach Slovákov, Srbov a Rumunov koľko-toľko spravodlivé, prislúchal do sväzku strany neodvislých. Pravda, dostalo sa mu za to „rytierskej" odmeny: vystupoval nedávno v jednom dolnozemskom okrese - - a vlastná strana ho priviedla k páďu. Kossuthisti a Apponyisti i teraz ešte radi používajú toho obyčajnéhofiškálskeho kniffu, že ,,v poslednej potrebe" zakolíšu sa blahosklonne k voličom nemaďarským. Oskár Ivanka odporúčal sa svojim kru-pinským voličom takými s lubmi, že ,,v prvom rade domáhať sa bude vykonávania národnostného zákona". Že sú podobné sľuby perfídne a že patria do neslávneho priečinu kortešských lákadiel, o tom sa i Krupinčania presvedčili. Po uverejnení posledného manifestu národností slovenskej, srbskej a rumunskej priniesol „Egyetértésr' článok od F. Kossutha, v ňomž tento ctihodný bohatie' stal za formálneho obrancu „nešťastných národností". „Ale to je -- písal — zaslúžená odplata; prečo naši milí nemadarskí spoluobčania nesdružia sa pod práporom neodvislých Madarov? V nás by mali pevnú oporu a spojenými silami borili by sme sa proti skrivodlivým útlakom Istivých Bánffovcov!"

Dnes píšeme rok 1898., čo je znamením toho, že už ani Slováci nie sú tak naivní, ako boli kedysi. Vezmime i ten nepravdepodobný pád, že prívet Barabásov adresovaný bol slovenským politikom. I vtedy znamená len toľko, že sú v politickom svete uhorskom ľudia, ktorí vo vážnom okamihu nezaznávajú bezpríkladnú pitomosť proti nemadarským národom štátu uhorského, ale ktorí počítajú i s tou možnosťou, že tých 10 miliónov ludí sa predsa len nepomaoľarčí, a ked by na každom strome odvisnul jeden národovec. Ale o tomto nás už výdatnejšie poučil pán Gejza Polónyi. Tento nestydatý šovén verejne povedal, že je národ madarský voči Namadarom naskrze nie zabezpečený, ale pri tom všetkom že koná a konať bude na nich prácu sústavnej národovraždy, pokým mu sily postačia. Toto je názor madarských osvietenej ši ch politikov.

Nepochybujem, verím . . . že i z nás stane sa činiteľ krajinský, s ktorým jedného pekného dňa počítať, pokorne počítať budú p. Kossuth, p. Barabás, p. Okolicsányi a všetci tí poctiví makléri. Ale práve tak verím, že účasť naša v dielach krajinských nebude nám udelená žiadnymi maďarskými politikmi, nebude nám udelená bez príčiny našej práce ani božou Prozreteľnosťou. „Preveďme zákon sami!" Toto heslo nám musí byť svätým prikázaním. Hovorí sa o národnej borbe Slovákov. Soznajme si úprimne, že takej dnes nejestvuje. Ale nadchádza svrchovaný čas, ktorý nás musí nájsť hotových. A potom si s pánom Barabásom súčtujeme.

„Slovenské Listy"

Ročník II., číslo i. zo 19. listopadu 1898.

STOLIČNÉ VÝBORY.

Ústavný život v starom Uhorsku plynul dvoma riečišťami. Jeho celoštátnym strediskom bola snemovňa, jeho malými, ale hlučnými i vlivnými strediskami na vonkove boly župy („stolice") a jejich ,,kongregácie" a výbory. Župná samospráva mala možnosť zasahovať i do behu štátnej politiky: kedysi mohla odopierať dane a vojakov; ale i po zrušení tejto výsady bývala dlho nástrojom ústavného boja proti vláde. Ovšem bola to samospráva tried výsadných; široké vrstvy roľníctva podliehaly skoro svevoľnému volebnému cenzu, remeselníctvo podobne, delníctvo vôbec nemalo volebného práva. Vniknúť nám do stoličných (župných) výborov nebolo o nič snad-nejšie než vnikať do snemu. Jednako boly župy dôležité nie len pre svoju formálnu samosprávu, ale i z dôvodov politickej výchovy. Samospráva si sama volila úradnícke sbory a rozhodovala o bežných úkoloch hospodárskych a sociálnych, ktoré tý-kaly sa slovenského pracujúceho človeka v jeho všetkých verejných bremenách a menovite v každom jeho styku s verejnými financiami. Stoličná správa v rámci svojej pôsobnosti hravé ovládala naše massy. Preto musel viest politický aktivizm nie len do snemovne, ale predovšetkým do župy, ktorá ostatne i pre zvolených zástupcov ľudu bola alebo aspoň mohla byť výbornou politickou prípravou a školou. Maďarskí snemovníci získavali svoj po-liticko-praktický výcvik odjakživa v župách. Zo 64 uhorských žúp bolo osem skoro úplne, osem čiastočne na území slovenskom. Činnú účast na stoličných voľbách žiada článok ,,Stoličné výbory" s polemickými hrotmi proti Národným Novinám, ktoré kritiku Hlasu a Slovenských Listov boly prezvaly „lascívnym žvatlaním zlostníkov".

Vo troch čisto slovenských stoliciach konaly sa voľby stoličných výborníkov. Politické strany, ktoré majú akú-takú pôdu na území Liptova, Turca a Oravy, postavily svojich kandidátov. Strana vládna dala si na tom záležať, aby naplnila výbory stolíc svojimi vernými. Strana ľudová dala tiež znak života, ač i utrpela po celej čiare citeľnú porážku. Násilie a korupcia strany liberálnej s jednej - - netečnosť, ba v mnohých pádoch lenivosť spoločnosti slovenskej s druhej strany dopomohly vláde k lacnému víťazstvu.

Pýtame sa s úctou: ked hovorí sa o Liptove, o Turci, o Orave a ked hovorí sa o politických stranách, rozloživších svoj stánok na tomto slovenskom vidieku: kde asi väzí strana slovenská?

V „Náladách a výhľadoch"**) síce slávnostne osvedčilo sa, že my Slováci sme nie politickou stranou, ale vždy ešte len tým akýmsi ethickým celkom; toto osvedčenie ako fráza obstojí, poznamenávame ale, že obrana utlačených národov nekoná sa frázami a že s ethickými celkami v politickej verejnej správe v tomto materialistickom veku nepočítajú. To je práve to hanebné svedectvo našej chudoby: nie sme politickou stranou! Ale veď konečne i bez výslovnej politickej strany nevyskytuje sa nevyhnutná potreba, pri danej príležitosti národný ráz zamlčať! Ved jesto jeden slovenský národný výbor, ktorý má počas „národnostnej pasivity" starať sa s pádu na pád o primerané vyslovenie tuhy našeho národa. Tak sa ale zdá, že sa tento ináče fenomenálne činný výbor pri tejto príležitosti pozabudol. Docela mu vyšlo z výpočtu, že behom minulého týždňa kráčalo slovenské volič-stvo k urne, aby rozhodlo, kto má byť jeho predstaviteľom tam, kde jedná sa o jeho životné záujmy, kde bude sa rozhodovať o významných záležitostiach stoličných, kde naskytuje sa drahá príležitosť, aby národ dokázal svoj e jestvovanie.

Článok XXI. z r. 1886 hovorí hned na začiatku, že: „právomocnosti i na budúce budú vykonávať v medziach zákona: a) samosprávu, b) prostredkovanie štátnej administrácie, c) mimo to môžu zaoberať sa i záležitostiami krajinskými, môžu ich vo Tne pretriasať, zaujať voči ním stanovisko a predostreť o nich názor svoj krajinskej vláde a - - v podobe prosby - - bársktorému oddeleniu sboru zákonodarného."

Aké krásne práva má vykonávať stoličný výbor! A ako sa ony vykonávajú ? — Lepšie o tom mameluctve ani nehovoriť!

Stále vynášame hlučné ponosy, že sme nesmierne utlačení a že nemáme zástupcov pre naše záujmy ani len na laviciach v stoličnom dome.

A tí istí slovenskí mužovia vtedy, keď nadišiel im čas, aby sa o týchto zástupcov postarali, zasadnú si doma a dumajú ťažké dumy.

Povie niekto: zlostníku! ako sa opovažuješ tak „lascívne žvatlať"**) o veciach, ktoré sťa centové ťarchy. . . Ved až i postavíme kandidáta, príde slúžny, príde pisár, hajdúk, žandár a rozoženie zástupy voličov, rozoženie tvoje realistické fantasmagorie!

Proti tomuto slávnemu dôvodu dovolujem si na-mietnuť nasledovné.

Dajme tomu, že na podnet národného výboru usro-zumie sa slovenské občanstvo, na čele so svojou inteligenciou, a jednosvorne zavedie činnosť k voleniu slovenských kandidátov. Porobia sa prípravy k voľbe. Slovenskí ľudia znajú svoju povinnosť; slovom i činom objasnia celému voličstvu, čo znamená stoličný výbor pre nich; objasnia, kto vlastne rieši stoličné záležitosti. Toto je práca nie ľahká -— ale, Bože môj, kto kedy bez práce dosiahol úspechu ? Voličstvo prijde na voľbu. Otázka je, či by bolo v menšine. Zkúsenosť nás učí, že v našom ľude ešte jaga sa iskierka národného citu, ktorá za priaznivej pohody rozplápolá sa v impozantnú vatru. No dajme tomu: slúžny, pisár, žandár víťazstvo prekazí.

Potom o Slovákoch povie sa: oni vedomí sú si práva: Slováci svoje právo nezadali; oni išli zaň do boja,bojovali mužne, statne, nepoddajné. Pitomý nátlak ich prelomil. Slováci i napriek násilenstvu, napriek sľubom, hrozbám,

výhodám stáli na svojom pevnom stanovisku. Len tak ďalej, víťazstvo ich neminie.

Za dnešného stavu vecí sa však povie takto: Pochybné je, či Slováci znajú svoje občanské právo; isté je ale, že nepokúsili sa právo svoje obhájiť; oni boli nevšímaví, neteční, právo svoje zadali; nemali sebadôvery, nemali smelosti, sú chabí, sú poddajní — asnáoľ i predajní. Ich protivníci prestávajú s nimi počítať; nemajú ich za nič; znajú, že malým fíglom ich premôžu, a za tým sa im za ich nezručnosť vysmejú! Slováci nie sú schopní života.

Výsledok volieb svedčí, že na niektorých miestach i pri málo práci dobyli slovenskí mužovia skvelého víťazstva. Tam ovšem, kde si namysleli, že otvoria sa im brány nebeské a z nich že sletia im pečené holúbky -tam ovšem dopadlo to špatné.

O tomto všetkom dá sa hovoriť i veľmi vážne. . . zdesujúci je obraz, v ktorom ukazuje sa naša budúcnosť, jestli v činnosti našich smerodajných ľudí a tak v činnosti našeho celého občanstva nenastúpi súrna náprava. U nás ešte vždy vládne zelená nádej, že — dashovie, či z Ruska, či odkiaľ prijde v dvanástej hodine ochranný čin - - Nádej, nádej, nikdy si nebola zelenšia! Nám Slovákom, jestli chceme raz vystúpiť z - - poroby, chopiť sa nutno práce samostatnej; my sme odkázaní na seba; ba či my môžme očakávať milosť božiu, keď s prípadu na prípad, so dňa na deň kriklave dokazujeme svoju málomocnosť, svoju netečnosť, lenivosť, nanič-hodnosť!

Dobre známym výnimkám všetka česť.

Rozvoj národný počína dolu. Od správy obecnej, od výboru stoličného. Šic itur ad astra. Povážme to a neváhajme vystúpiť činne. Že niet dnes jedného Hurbana, ktorý by, ako na úsvite bojov pred polstoletím, zahrmel zmalátnelým Slovákom . . .

„Slovenské Listy."

Ročník II. číslo 6. z 24. decembra 1898.

ČO SA STALO V MIKULÁŠl?

[Maďarské vlády rady si tvorily na morálnu oporu svojej politiky ,,verejnú mienku" v župnej (,,stoličnej") samospráve. Vlády nove nastúpivšie bývalý pozdravované blahoprajnými prípismi, vlády opozíciou otrasené „prejavmi dôvery". O takéto ,,spontánne prejavy verejnej mienky" zavše sa pričinili vládne kreatúry. Do takýchto prejavov zapletali sa tu i tam nepolitický a nedôstojné i slovenskí, inak národne smýšľajúci členovia župných výborov. Proti bratríčkovaniu so ,,stoličiarmi" a proti lokálnemu oportunizmu obracal sa Hodža často, lebo v samospráve, i župnej, videl možný zákonitý podstavec politickej aktivity.]

Zasedal stoličný výbor; jednalo sa medzi iným o návrhu čongrádskej stolice a tu kolujú chýry, že niektorým slovenským pánom zmizlo politické stanovisko.

Ten návrh vzťahuje sa na obštrukciu snemovej opozície. Narádza, aby stolica vyslovila, že obštrukciu odsuzuje a žiada, aby snemové rokovanie prinavrátilo sa do riadnych koľají. Teda lažírovanie vláde, a lažírovanie v prvom rade ministerpredsedovi Bánffymu. Samo sebou rozumie sa, že ten návrh si vláda u čongrádskeho stoličného výboru objednala, za účelom upevnenia svojej poklátenej postaté. A návrh ten ide celou božou krajinou od stolice do stolice; kde Bánffyho radi majú, tam to prešanžírovali, kde Bánffyho nemajú radi, tam to dali na javo odporom proti čon-grádskemu prípisu. Srbi a Rumuni nemajú príčinu za Bánffyho oduševniť sa, ale naopak, lebo sú to národy utisnuté tak, ako na svete nik iný, len •— Slováci. Teda ani Slovákom neposkytnul Bánffy takého dobrodenia, žeby ho v stoličných výboroch podporovali, ale naopak; lebo oni sú najkrutnejšie utlačený národ na površí vzdelaného sveta. A kto ich utláča? — Bánffy. Teda, čiara pacta.

Ale zkúmajme: máme právo, — a má právo bárs kto na Slovensku vytýkať — tým pánom, že nezachovali svoju národnú integritu?

Mal som rozhovor s dvoma našimi výtečníkmi, z ktorých je jeden — mimochodom rečeno — dušou liptovsko-stoličnej opozície. Títo na slovo vzatí slovenskí národní pracovníci tvrdili, že náš národný politický program na tento čas nepotrebuje slovného opísania, ba ani len približnej kontúry. Vyznávali martinské Verímboha, ktoré — ako známo — vyznieva v ten rozum: my Slováci máme náš národný program; ten program nenie síce napísaný, ale žije v nás, v našich srdciach, v našej duši, v našej celej bytosti.

Pán . . . pardon — páni, o nichž je reč, dokázali ovšem nad slnko jasnejšie, že náš národný program znajú, že žije v nich, v ich duši, v ich bytosti . . . složili dôveru k nohám veľkodušnému — Bánffymu.

Nech mi je teda dovolené skromne konštatovať, že okrídlené slovo o živote našeho národne-politického programu je shnilá fráza, ktorá dá sa síce použiť k plášťu na špatné chyby a chybičky, ale nekoná úlohu politického programu: netvorí spojivu pásku okolo roztratených stlpov slovenského národa, tie stlpy klátia sa, kníšu sa, dľa toho, ako vetrík zaveje, — netvorí pevnú budovu, do ktorej uchýlil by sa každý poctivý Slovák vždy a všade, sťa do hradby skalopevnej, nedobytnej. Chceme-li, aby program náš našiel porozumenia nie len u niekolko ideálnych Praslovákov, ale aby preniknul sťa životodarná sila do všetkých jednotlivých údov našeho národného telesa: ne-dostačí žiť programu v srdci a v duši, nestačí mu, že hlásaný býva „skalami a bralami tatranskými"; ale byť musí ten program, áno.napísaný a jednoduchým tuzemským spôsobom sdelený s každým členom našeho rodu.

A potom, jestli ktokolvek, kto raz na ten program prisahal, prísahu svoju zruší: tomu môžeme zavolať -aspoň tak mierne: ty nekonáš svoju národnú povinnosť.

Potom môžeme vydať heslo :kto je nie s nami, je proti nám!

Do tých čias ale smieme sa odvolávať práve len na tú národnú hrdosť, ktorá zakorenila sa síce v hlbinách každého neodvratne a dôsledne verného slovenského srdca, ale ktorá pri všetkej jej krásote a pôvabnosti nenašla národnú pôdu v balancovných srdiečkach ctených rodákov v Liptovskom Svätom Mikuláši.

Nuž, ctená duša liptovsko - stoličnej opozície, akože ráčime? Či tá bezprogramnosť, to ponechanie volnej ruky zaimponovalo Vašnosti i 14. t. m. v mikulášskom stoličnom dome?

Trváme pri našej dávnej výpovedi: žiadame národný program a na jeho základe národnú organizáciu. Ved ten program — je už temer organizácia! Potom, až potom vysadneme na vysokého koňa národne politického posudzovania, — zašlahneme ale tam, kde by sa proti napísanému národnému pravidlu hrešilo. Takto sa ani nevyznáme: v Turci, v Orave odhlasujú Slováci Bánffymu jednohlasnú dôveru; klátime sa pri každej danej príležitosti s boka na bok; len pozor, aby sme pri tom klátení neupadli a pozor, nech nemizne nám stanovisko, bo napokon — zmizneme i my!

"Slovenské Listy"

Ročník II. č. i. z 19. listopadu

AKO NEMČIA POLIAKOV.

[Upozornenie na pruskú metódu odnárodňovania: výkup poľskej pôdy, kolonizácia Nemcov napoľskom území. Madari k tomuto prostriedku v tej dobe (1898) ešte nesiahali, ale publicisticky boly už na pretrase návrhy, aby maďarská vláda nasledovala pruského vzoru proti nám a Rumunom. (Gustáv Beksics od r. 1896 a po ňom celý rad iných). Via facti prevádzaly alebo aspoň podporovaly maďar-ské vlády osádzenie Maďarov na krajoch nemaďarských a Nemadarov na maďarských s prípadu na prípad už aj predtým velmi dávno. Proti nebezpečiu vládnej maďarskej kolonizácie žiada článok hospodársku a finančnú organizáciu Slovenska.]

Zaujímavý je rozdiel medzi našimi rozmilými bratmi Maďarmi, ktorí by nás mali snácf ešte radšej, keby sme tak telom dušou odhodlali sa byť - rodenými Maďarmi, a medzi Nemcami, ktorí sú voči pruským a sliezskym Poliakom tiež asi tak divo upriamení, ako naši hegemoni proti nám. Zaujímavý je rozdiel v prostriedkoch, ktorými tam i tu dôjsť chcú ciela. U nás - - čím sa maďarčí? Školami, úradmi, celou verejnou správou, vplyvom jednotlivcov na odvislých, často i neodvislých ludí. Sú to teda prostriedky veľmi pohodlné a netrvalé a ani -to povieme pánom Maďarom celkom otvorene - - k pomaďarčeniu nie dostatočné. Maďarčenie preváďzajú ľudia, ktorí za to berú plat, alebo ktorým je to shora nanútenou povinnosťou; slabou pomôckou maďarčenia je osádzanie maďarských úradníkov medzi nás; slabou, lebo deje sa v malom počte. Tak predsa sme ešte oprávnení tešiť sa nádejou, že, jestli každým zákonným prostriedkom začneme sa už raz domáhať svojich národných a občan-ských práv, maďarizačné útoky na nás vyjdú konečne na zmar.



Ako ale nemčia Poliakov ? Od Nemcov naučili sa i Maďari ten posledný spôsob: osádzanie. Lenže toto osádzanie deje sa v Nemecku vo veľkom. Tam vyhadzujú na to milióny peňazí. Bohatí nemeckí jednotlivci nakupujú veľké poľské majetky; osadia sa tam; svojím majetkom nadobudnú si vplyv na celé okolie, alebo vženú do svojej odvislosti celé poľské dediny. Toto je už nebezpečnejší druh lúpenia národnosti. Ale na tom nie dosť. Nie len jednotlivci konajú túto prácu: konajú ju veľké bohaté spolky a koná ju štát. Ako hovorím: milióny a milióny peňazí obetujú sa na zakúpenie poľskej pôdy a na osádzanie medzi Poliakov nemeckých osadníkov. Veď už Bismarck mal v každoročnom rozpočte zvláštnu položku, povoľujúcu ročne ohromné sumy na tieto ciele. A dnes nemčí štát týmto spôsobom ešte úsilnejšie. Pri voľbách nezkusujú Poliaci také príkoria, ako my a predsa, i napriek svojej húževnatosti, utratili pri posledných snemových volbách zase troch poslancov. Ďalej slúžia k hromadnému nemčeniu spolky, ktoré - - ako u nás Emky a Femky — založené sú len práve s úkolom germanizácie. Tu uvedieme jednoducho ročnú zprávu jednoho takého germanizadného spolku. Za jedenásť rokov, čo vôbec jestvuje (1886—1897) kúpil spolok vyše 92.000 hektárov. Zakúpené boly zväčša veľké, dedičné poľské panstvá; chudobní sedliaci sú lepší národovci, tí si svoje nepredali za žiadnu cenu. Do konca minulého roku osadilo sa na zakúpených pozemkoch 51.975 Nemcov a na to všetko vydal spolok dosiaľ 75 miliónov mariek. V samom kniežatstve poznaňskom prešlo do rúk Nemcov 240.000 jutár pôdy. Spolok má teraz 400 členov; medzi nimi pravda i hodne odrodilcov - - a takýchto spolkov je veľký počet.

Z tohoto i nám vyplýva naučenie, čo je najnebezpečnejším prostriedkom pri lúpení o národnosť. Je to odo-rávanie pôdy hospodárskej, priemyselnej. Toto sú citeľné miesta, do ktorých ked sa maďarstvo zahniezdi, tak zahrozí nám, celému národu, neodstrániteľným nebezpečenstvom. U nás však tieto oddiely hospodárstva nemá madarstvo vo svojich rukách ešte asnáoľ ani z polovice. U nás je veľkoobchod židovský — a veľkoprie-mysel nemecký. Oboje na škodu nám, ale práve tak i Madarom a celej krajine. Maďari by konali rozumnejšie, keby ruka v ruke s nami vypovedali vojnu šíreniu sa cudzím. Že to nečinia, toho trpké následky budú cítiť oni práve tak b ôlne ako my. Ovšem im ide o maoľarčenie. Emky, Femky nekupujú majetky len preto, že nemajú za čo. I z toho videť, že u nás je tá madarsko-národná snaha (madarčenie) nie záujmom Maďarov, ktorí na to pramálo obetujú, ale blýskavým heslom Maďarónov, ktorí obetujú síce ešte menej, ale „vydobýjajú si zásluhy o národ", aby došli uznania v podobe dobrého úradu, polepšenia platu atď. Najvážnejšou národnou obranou nám je teda práve to, o čo sa u nás nik nechce postarať: národné hospodárstvo. Pracujme úsilne národno-hospodársky; potom si môžme zaspievať: márne vaše proti nám sú vzteky.


Slovenské Listy

Ročník II. číslo i. z 19. novembra 1898.

AKO SA BRÁNIA RUMUNI PROTI MADARČENIU.

(Boj proti politickej pasivite: ale kým ešte politická pasivita nevyhnutne trvá, použiť jej k aktivite hospodárskej (ľudové peňažníctvo atď.) dla vzoru spriatelených uhorských a sedmohradských Rumunov.)

Nedávno konaly rumunské peňažné hospodárske ústavy spoločný sjazd, na ňomž rokovalo sa hlavne o tom, v akej miere napomáhajú tieto ústavy šírenie rumunsko-národnej myšlienky.

Teda národo-hospodárske ústavy vo službe národa.

Toto je pracovný program Rumunov proti macfar-čeniu. Netreba rozprávať človeku, ktorého obdaril Boh čo ako nepatrným rozumčekom, čo môžu u ľudu dobré sporiteľne, vzájomné pomocnice. Plnia tú šľachetnú úlohu, že poskytnú mu súrnu pomoc, keď je v peňažných nesnádzach. Vymania ho z pazúrov nesvedomitých úžer-níkov. A keď si ústav dá na tom záležať, prilnie lud ku svojmu dobrodincovi neodlučne; presvedčí sa, že chce mu dobre, a nenavštívi ho len vtedy, keď potrebuje peniaze, ale navštívi ho i s poradou --o volbe.

Rumuni, že posledne vzdor maďarskému násilen-stvutak patrne sosilneli, ďakujú za to jedine svojmu hospodárskemu pokroku. Oni svoju politickú pasivitu, ktorú uzavreli zároveň s nami, používajú k tichej práci, k zakladaniu svojských peňažných a hospodárskych ústavov, k rozšíreniu svojej pôsobnosti na všetky vrstvy svojho národa. Majú dnes 51 bankových ústavov. (My Slováci, máme dnes -už i s peštianskou pokladnicou 10 peňažných ústavov s 5 filiálkami . . .). Slovákom sa pasivita politická veľmi zapáčila --a ešte väčmi sa im páči pasivita úplná. My ani nepolitizujeme, ale ani nepripravujeme sa k tomu, aby sme kedysi, v budúcnosti mohli politizovať.

Predseda klužského spolku „Economul", prednášajúc o vplyve národohospodárskych ústavov na národný pokrok, poznamenal: „Nám politická pasivita dopadla dobre; my sme nič nezameškali, my sme sosilneli a s čerstvou silou prikročíme zase k novej výdatnej činnosti v prospech našeho národa."

Kdo sa opováži povedať, že i Slovákom pasivita dobre dopadla ?!
,,Slovenské Listy"

Ročník II. číslo 2. z 26. novembra

NAŠA MLÁDEŽ.

(Vedia všeobecných úkolov mravných, ukladaných mládeži na srdce menovite v „Hlase", ktorý r. 1898 začal vychádzať v Uh. Skalici, poukazuje tento článok na to, že hlavnou úlohou mladého pokolenia je odmietnuť politickú pasivitu a nečinnosť a postaviť národ do plnej politickej aktivity, stvoriť politický program, politický ruch a organizovať činnosť slovenských ľudí vo všetkých smeroch.)

Z našich domácich otázok snád ani jedna nezaují ma mysle slovenských mužov tak trvalé a úsilne, ako otázka tá: Aká je naša mládež? ako napreduje? akého je ducha? čo možno od nej očakávať? A je to celkom pri rodzené • ba priaznivým je úkazom, že úzkostlivé počítame s tou družinou, ktorá dnes-zajtra prevezme vedenie našich národných diel, že so stupňovanou pozor nosťou sledujeme jej chovanie sa, jej činy. A dvojnásobne vážna je táto otázka v našom slovenskom národe. Ved uvážme: čo všetko koná slovenská mládež! Pozrime: kto je dušou slovenského spoločenského života? Kto poriada divadelné predstavenia? Kto pohybe spoločenskou prácou ? Najväčším dielom mládež. „Starému sila nestačí." Starosti o každodenný chlieb odnímajú staršiemu mnoho času a zbudne mu chvíľa len na najvážnejšie občanské, národné a politické úkoly. Tá drobná

práca ale, ku ktorej je - - staroba primľkva, tá pripadá omladine a zkúsenosť nás učí, že spoločenské hnutie, tento pevný podklad politickej a národohospodárskej borby, rozvinulo sa najmohutnejšie tam, kde pod dozorom zkúsených povstaly šíky činnej zdravej, poctivej slovenskej mládeže.

- táto s jednej strany koná velikú prípravu pre nastávajúce vystúpenie do sveta, kde čaká ju tvrdá borba za záujmy národné. A táto borba vyžaduje vysokú inteligenciu, vyžaduje široké obozrenie, vyžaduje bohatú zkúsenosť. A zase s druhej strany pripadá táto dalšia úloha našej mládeži i z príčiny tej, že je ona značnou časťou našej národnej inteligencie. Tie povinnosti, ktorým má zodpovedať slovenský inteligent, uvaľujú sa v patrnej časti i na mladý dorost, uprostred ktorého — Bohu búd chvála -- možme sa pochlúbiť ľudmi vynikajúcimi.

Jeden vynikajúci slovenský politik napísal o našej mládeži, že za dnešných krušných pomerov, kde v národnej inteligencii javí sa čím dial' tým väčšia spozdilosť vo veciach národných a verejných, skladať musíme jedinú nádej našuvzdarilú mládež; ona je našou budúcnosťou.



Shromaždenie mládeže, konané tohoto leta v Martine, naplnilo povolaných a najvýtečnejších slovenských mužov tým presvedčením, že mládež naša nás nezklamala, ba že prevyšuje očakávania, bo zaoberá sa záležitosťami národnými po dôkladnej príprave, oprav-dove, mužne, čestne, obetavé. Počul som od jednoho opravdového slovenského výtečníka túto poznámku: „Zpomedzi všetkých tých martinských augustových slávností na najdokonalejšom je stupni porada mládeže. Inde — i tam, i tu — suchopárne, šablónové odbavenie; na sjazde mládeže ale prehlbené rokovanie, nové myšlienky, živý ruch, odhodlanosť k ťažkej práci, ba i výsledok práce prekonanej."

No, - - jeden náš geniálny básnik, človek ináče až do krajnosti predpojatý a neprístupný, zaspieval o mládeži tiež, že ona má právo, ba povinnosť vyhodiť zo sedla staré kosti a nárokovať si život pre seba. Ovšem túto výpoved neberieme doslovne, ako sa reči básnikove doslovne vôbec neberú; avšak to poetické slovo, preložené do obecnej mluvy, znamená uznanie veľkých povinností a veľkých práv mladého dorostu.

Upravíme teraz pozornosť len na jeden prípad. Mládež slovenská, študujúca v Pešti, sbratrená s mládežou srbskou a rumunskou, odbývala 15. t. m. svoj výročný sjazd.

Uvážme len, akého ďalekosiahleho významu je vzájemnosť národa slovenského s ostatnými ujarmenými národmi štátu uhorského! Slováci, Srbi, Rumuni spolčili sa ku jednotnej obrane proti maďarizačným útokom maďarskej vlády. Dnes je táto vzájemnosť — žial Bohu -viac menej len na papieri; vypovedali sme nešťastnú pasivitu; sme teda v pasivite solidárni; no nadíde doba, kde odporcom našeho národa postavíme sa mužne z oči voči; čo je prirodzenejšie, že my, spolu vo vzájemnosti, skôr môžme čo-to vykonať, než osamelí, bez oba-polnej podpory. A predsa! Naša inteligencia tak málo si všíma tejto slovensko-srbsko-rumunskej vzájemnosti! V akej velkej miere musíme byť teda povďační našej pešťanskej študujúcej omladine, že aspoň ona udržiava stále styky s našimi bratskými spojencami . . . Pešťanská mládež i jednoduchým priatelením sa so svojimi srbskými a rumunskými vrstovníkmi koná užitočnú prácu, jejž ovocie požívať bude istotne, jakmile vyskytne sa jej príležitosť vystúpiť v činnom živote.

A koná toto pešťanská mládež v súzvuku s tými snahami, ktoré celá slovenská mládež označila za smer svojho národného účinkovania.

Naši študujúci v Pešti sú z celej slovenskej mládeže jediní, ktorým vyskytuje sa príležitosť, vystúpiť

sdružene a verejne za svoje dobré právo. Zákon

jej zabezpečuje na univerzite zvláštne výhody; nemôže byť úkolom mladých ľudí venovať sa tomu boju z úplná: no s pádu na pád, áno, je jej svätou národnou povinnosťou, obhájiť svoju spoločenskú a národnú postať.

Uviedli sme tento jeden príklad. Použili sme ho za tým účelom, aby poukázali sme aspoň na jednu kategóriu v sozname našich úloh, kde mládež má pred sebou znamenité úlohy. Ináč všade označujú obor práce samé okolnosti. Každé odvetvie národných snáh má významnú časť takú, kde mládež svojou čerstvou silou, svojim nevyhnutne pokrokovým smýšlaním môže a má činne zasiahnuť. Veríme, že ako dosial, nezklamú nás nádeje, skladané v omladinu, ani napozatým, a v tomto páde môžeme i o sebe povedať to, čo pri spomínaní mládeže hovorí sa: národ, majúci mládež, má i dobrú budúcnosť.

..Slovenské Listy"

Ročník II. číslo 4. z io. decembra 1898.

NÁRODNOSTNÝ ZÁKON.



(,,Národnostný zákon" (44 : 1868) neuznával nemaďarské národy za verejnoprávne celky, ba práve sotrval na fikcii ,,jednotného uhorského politického národa" a stanovil proste menšinové jazykove práva v školstve, verejnej správe a súdnictve. Ovšem ani v tejto skromnosti ho maďarské úrady a vlády jakživ neprevádzaly. V politickej praxi nemaďarských národov stal sa národnostný zákon behom času sťažejným požiadavkám a jakousi programovou náhražkou, menovite u nás, kde program „Okolia" už dávno bol zapadnul. Štát na stanovisku národnostného zákona znamenalo štát na pevnej zákonitej pôde a tak prudko moci siahať maďarizáciu, útočiť na vládu a úrady, ktoré svoj vlastný zákon neprevádzaly. Túto taktiku sledoval nielen mierny Mudroň, ale i výbojný Štefanovič i sám Hurban Vajanský - - i mladé politické pokolenie. - - Článok hovorí o tom, že maďarizácia je nie náhodilá, ale sústavná a národnostný zákon že sa nebude prevádzať, kým si toho nevynúti dôsledná politická aktivita nemaďarských národov.)

6. decembra minulo tomu tridsať rokov, čo Jeho Veličenstvo náš kráľ potvrdil jeden zákon, zákon, ktorý dáva nám, národom nemaďarským, obstojné národné práva; keby sme tieto práva mali i v skutočnosti a nie len na papieri, cítili by sme sa v Uhorsku dosť dobre.

Krát zákon ten potvrdil. Úradný výraz na toto potvrdenie zneje: sankcionovať - - svätým urobiť. Teda zákon ten, ako i ostatné naše krajinské zákony, opatrené sú známkou svätosti; svätosti, ktorá má byť zárukou toho.že nesvobodno od zákona toho uhnúť sa ani o Utierku, že zločin proti svätosti spácha ten, kto opovážil by sa jednať proti tomu zákonu.

Zákon, o ňomž hovoríme, obsažený je v 44. článku l roku 1868. Jeho základná myšlienka je táto: obyvateľstvo Uhorska tvorí jeden politický národ, jeden štát uhorský: a v lone tohto štátu sú rozličné národnosti: madarská, slovenská, srbská atd. atd. K vôli pohodlnosti volí sa za úradnú reč v najvyšších úradoch reč jedna, a síce reč madarská; v každodennom úradnom, politickom a osvetovom živote majú reči všetkých národností práva rovnaké. Pri súdoch má sa jednať u nás dla toho svätého zákona po slovensky, školy - - všetky: národné, hospodárske, priemyselné, obchodné, reálky, gymnázia, akadémie majú byť slovenské, úradná reč slovenských obcí a stolíc má byť slovenská. Zkrátka: všetko to, čo slúži Slovákom - - či je to súd, či verejná správa, či škola: má byť slovenské.

No dosť! Nehovorme o tom, čo by malo byť; ved povstala u maďarských pánov veíká vola, všetko, čo je v Uhorsku nie madarské, pomadarčiť. Zkusujeme denne, že niet toho hnusného a podlého zločinu, ku ktorému by sa maďarizačné medzítka proti nemaďarským národom neodhodlaly. U nás Slovákov panuje miestami tá naivná domnienka, že tento maďarizačný prúd je len dielom krátkej doby a že prísť musí čas, kde on sárn od seba prestane . . . Je to domnienka docela neodôvodnená. Ani tí jednotlivci, ktorí tak smýšľajú, nevedeli by mi ju odôvodniť, nevedeli by mi povedať, odkiaľ, prečo, z akej príčiny padne nám do úst ten pečený holub. My musíme sa vžiť do tej nepríjemnej myšlienky, že maďarizácia za-klaďá sa na silných politických základoch, že má mocné prostriedky a pevný úmysel trvať do tých čias, kým ju niečo silou neprelomí. A kto ju môže prelomiť . . . ? Mnohí myslia, že úder z cudzozemská. Táto nádej je vo svojom druhu až pošetilá. Nám nikto nebude hrabať kaštany z ohňa. A že by sa na nás niekto ulakomil, na to sme príliš nepatrní. Čo teda prelomí maďarizáciu? Naša protisila.Stojí nás 10 miliónov proti 8 miliónom.

Maďarizácia je pohanenie tej svätosti, ktorou pomazal král národnostný zákon. Keď maďarská vláda zprznila ten zákon tak podlé už doteraz, keď prekonala prvý počiatok, isté je, že teraz už v diele nezastane.

Národnostný zákon nikto iný nemôže uviesť v platnosť, jedine tí, ktorých sa on najbližšie týka: národy nemaďarské.

Teraz po tridsiatich rokoch vynesenia národnostného zákona pripomíname toto všetko k láskavému povšimnutiu vodcovským mužom nemaďarských národov a zvlášte národa slovenského. Oni tvoria tak zvaný národnostný výbor. Oni majú našu dôveru • ale majú i povinnosti. Uvádzame im v pamäť, že sú na Slovensku ľudia, ktorí už od dávna dívajú sa nevrlé na omeškania, ktorých sa tu výbor dopustil. Pokladali sme si za povinnosť, prízvukovať toto v tridsiatu ročnicu národnostného zákona.

  1   2   3   4   5   6   7   8   9   ...   26


Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©kagiz.org 2016
rəhbərliyinə müraciət